Vodou život prekvitá

Keď v ohni leta prahne zem, hlboko je skrytá,
zeleň v smädných koreňoch a lístie ťažko dýcha.
V ohni slnka detí Kvetny telá skrútené
sťa ruky starca v žlti odeté.

Len dažďom z nebies, vodou, život prekvitá.
Niet žiadnej inej moci čo zeleň prebúdza.
Len dažďom z nebies, vodou, život prekvitá.
Nič nenahradí dar, čo z útrob vyviera.

Vtedy ako vykúpenie z páľav múk je dážď,
keď z utrpenia zeme rozplačú sa nebesia.
Vôľou bohov v bleskoch vytrestajú skúpe mraky.
Vrásky tváre zeme zmočia prúdy ich krvi.

Len dažďom z nebies, vodou, život prekvitá.
Niet žiadnej inej moci čo zeleň prebúdza.
Len dažďom z nebies, vodou, život prekvitá.
Nič nenahradí dar, čo z útrob vyviera.

Nezvratný kolobeh počína rosou,
púť, keď sa do hmly premení.
V páľavách zanechá zem, splynie s oblohou
kým sa v daždi navráti.

Živel mnohých tvárí, všemožných zrodov
z tisícok žriediel pramení.
Nespútanou silou všemocných tokov
zahubí no i pohladí.